Neutíchnu sirény
Ešte bývavali doby,
Keď sirény boli aspoň krásne dievčatá
Vábiace svojím hypnotickým spevom k sebe na tajomny ostrov.
Teraz to všetko tak divne hučí,
A nikoho to nikam neláka,
Vravia síce pozor ale o to im práve ide..
Pripadám si v tom meste stále v pozore.
Na moje uši útočia sirény,
Na moje oči neustale dopadajú neóny reklám,
Na môj nos dopadajú fasfoodové bomby a
Roztriešťujú svoj obsah v mojich zmyslových vnemoch,
Akoby by mi chcel nikto učarovať zmysly..
Nie som rád,
Je tu zmätok a umelý poriadok,
Slnko Tu neriadi tempo ,
To len metro vo svojom 5minútovom intervale určuje ľuďom čas
Kvôli nádeji, druhí tu žijú
Majú svoje idee,ktoré mi pripadajú ako bláznive ilúzie,
Strácajú sa v prúde neurčitosti,
Chcú byť jedineční, ale sú Tak akurát jeden z davu,
Originalitu poznáš na každom rohu.
Keď však do reči sa dáš,
Prerušia ťa sirény.
Nie,priatelia nie som tu rád.
Je to niečo iného než prírodný zákon..
Stále v pozore a odpočívaš v temnom úkryte štyroch stien.
Ja som skôR do pohody,do lesa,na lúky
Som skôr rybníkový typ,
Mám rád rôzne zákutia,
Namiesto sirén počúvam šum listov, vody a skál.
Rád sa do prírody započúvam,
Toľko jemných zvukov,tak rozmanitých alikvot,ktore vyžaduje bystré oko, vytrénovaný nos a cit dotknúť sa plných tvarov.
Žiadny beton,oceľ,asfalt,sirény, prepálené tuky a pohľady čo vás súdia.
V prírode nachádzam podstatu sámého seba,
Nikam sa nestrácam,
Tiež si však nebudem klamať,
Spoliehať sa na druhých a niečo si nahovárať.
Tu totiž môžem samého seba počúvať.
Daniel Ďuriš
Komentáre
Zverejnenie komentára